Marton sa vo svojej ôsmej zbierke básní postavil do role samého seba. Vyzliekol sa z kože. Totálne. Prezentuje sa v nej „prózou vo veršoch“. Niektoré nezvyčajne dlhé básne, sú vlastne akoby príbehmi, ktoré vypovedajú o sile čo sa ukrýva v nemennom pocite. Vo večnosti. Láska, ako hlavný motív v tejto zbierke dostáva priestor na každej strane. Jej pohladenie je rovnako silné, ako jej trieštenie v boľavých lúčeniach. Nemenná je výnimočná tým, že si ju autor odžil. Od prvej strany až po poslednú. V autentických veršoch bez vaty a prifarbenia nájdete ľahučkú stratosféru vánku, ale aj nečakané pády na tvrdú zem. Večné. Dopísané. Nemenné: „Čas letí ako uschnuté lístie na jeseň, niečo sa mení a niečo vôbec nie..“